Príbeh „zázračnej mamy“ Jessie McDonald
„Hľadela som na bielu paličku a musela sa uštipnúť, aby som tomu vážne verila. Test číslo 10 bol pozitívny. Tak ako všetky predtým. Neuveriteľné, stal sa zázrak! Ja budem mamou! Pocity v mojom vnútri sa nedali opísať. Materstvo je krásna a emotívna záležitosť, no u mňa to bolo tisícnásobné.“
Život s hendikepom
Narodila som sa so vzácnym genetickým ochorením Campomelic dysplasia, ktoré veľmi ovplyvnilo vývoj mojej kostry a reprodukčný systém. V dôsledku toho som mala byť neplodná. V jedenástich rokoch som prestala rásť a moja chrbtica bola tak strašne pokrútená, že mi to spôsobovalo dýchacie problémy. Mala som 28 rokov a len 134 centimetrov. Po čase som si zvykla aj na skúmavé pohľady okoloidúcich. S podporou svojich šiestich súrodencov a mojich rodičov som vyštudovala prírodné vedy a neskôr som vďaka najbližším podnikla aj cestu do zámoria, aby som získala miesto v banke. Mať však vlastnú rodinu bolo pre mňa absolútne vylúčené, no nikdy som svoj hendikep nebrala ako prekážku. S tohto dôvodu som sa prihlásila do on-line zoznamky a našla si pár nových priateľov.
Skutočne úžasný chlapík
Cez zoznamovaciu stránku som spoznala aj jedného vážne úžasného 33-ročného chlapíka menom Emad. Nerobila som si ale žiadne nádeje, nemala som zbytočné očakávania. Stále som si hovorila „Nie som ako ostatné dievčatá!“. No on mi napísal tú najkrajšiu vetu na svete: „Videl som tvoju fotku, si nádherná, úplne si mi vyrazila dych!“. Mnohé by sa možno urazili, lebo by to brali ako výsmech, zháčili sa a nikdy viac s dotyčným nekomunikovali. Ja však nie! Verila som mu. Naivné? Možno. Dohodli sme si schôdzku, a keď som Emada zazrela v reštaurácií, musela som zalapať po dychu. Bol to nádherný, vyše 180 cm vysoký muž. Keď mi povedal o svojich deťom z prechádzajúceho vzťahu, uvedomila som si, že máme vlastne perfektné rande. Bolo to také krásne, že to nemohla byť pravda. Odrazu som prepadla panike a nadobudla pocit, že o ňom už nikdy nebudem počuť. Keď mi hodinu po našej schôdzke zavolal, veľmi ma to prekvapilo. Počas najbližších mesiacov sme sa vzájomne spoznávali a ja som bola veľmi šťastná. No vedela som, že Emad bude chcieť rodinu- jedinú vec, ktorú mu nemôžem dať. Aspoň som si to myslela.
Láska dokáže robiť tie najkrajšie zázraky
Raz ráno mi Emad povedal, že má zvláštny pocit v žalúdku. Vyhlásil: „Miláčik, asi budeš tehotná!„. „To je nemožné!“ uškrnula som sa, no Emad stále trval na svojom. Nechala som sa prehovoriť a spravila si tehotenský test. Keď sa na teste objavili dve modré paličky, myslela som si, že to musí byť omyl. Spravila som si ďalší, no aj ten dopadol rovnako. Kúpila som si ich teda viac a všetky boli pozitívne. „To… to nemôže byť pravda. To nie je možné!“ koktala som. Na druhý deň som navštívila doktora a on iba potvrdil to, čo som dosiaľ pokladala za nemožné! Bola som naozaj tehotná! Bol to sen, o ktorom som si myslela, že nie je pre mňa. Napriek stavu, ktorý mohol mňa a moje dieťa vážne ohroziť, som sa rozhodla, že si maličké nechám. Bez debaty! Emad a ja sme spolu neboli dlho a ak mám pravdu povedať, myslela som si, že ma opustí. No bol úplne nadšený a sľúbil, že ma bude všemožne podporovať. Nebolo to ľahké. O pár dní mi doktor povedal o všetkých možných rizikách. Samozrejme, moje tehotenstvo bolo veľmi rizikové. Pľúca mi pracovali len na jednu štvrtinu a rastúci plod by mohol ich funkciu ešte znížiť. A aj keby sme to obaja prežili, bola tu aj 50% šanca, že moje dieťa po mne zdedí genetickú poruchu. Všetko bolo proti nám, no môj vnútorný hlas mi našepkával, aby som sa nevzdávala.
Napäté očakávanie
Tak ako rástlo moje bruško, menila som svoj životný štýl. Stravovala som sa zdravo a pravidelne odpočívala. Každé tri týždne som musela chodiť na vyšetrenie pľúc a srdca, bábätko bolo kontrolované ultrazvukom. V treťom mesiaci sme mohli vidieť, ako nášmu dieťatku bije srdiečko a vtedy som po prvýkrát skutočne uverila, že by som mohla byť matkou. V dvadsiatom týždni sme sa dozvedeli, že čakáme dievčatko a s Emadom sme spísali zoznam mien. Alison bolo naše najobľúbenejšie. Ležala som v posteli a predstavovala som si, ako asi vyzerá. „Bojuj!“ zašepkala som jej. No ako sa blížil dátum pôrodu, začal sa môj stav rapídne zhoršovať. Orgány bojovali s extra váhou navyše a dych mi prestával stačiť. V tridsiatom štvrtom týždni som musela porodiť cisárskym rezom. Boli tam so mnou moji rodičia, stará mama a Emad, no aj tak som sa strašne bála. „Milujem ťa,“ povedal mi Emad. Pod vplyvom anestetika som pomaly zatvárala oči a modlila sa, aby to dobre dopadlo. Ďalšia vec, ktorú si pamätám, bola vlna bolesti, ktorá ma zasiahla hneď po prebudení. Bola som nažive, no čo naša dcéra? „Je to v poriadku,“ oznámil mi Emad, „je zdravá a má 2,29 kg“. Chcela som si ju podržať, no musela som si ešte odpočinúť. Aj tak som sa už nevedela dočkať, kedy ju uvidím. „Prosím, vezmi ma k nej!“
Prvý pohľad do očí utešenej reality
Emad ma odviezol k jej postieľke a ja som nemohla uveriť vlastným očiam! Bola proste perfektná a krvné testy, ktoré jej lekári ihneď previedli, ma zaplavili ešte väčšou vlnou šťastia. Alison bola na 100% zdravá. Po týždni ma pustili z nemocnice, no Alison si tam ešte nechali na pozorovanie. Chodila som za ňou každý deň. Desať dní po tom, ako som si svoj „malý uzlíček“ zobrala domov, sme s Emadom začali spolu bývať. Náš život ako rodina sa začal! Samozrejme, vychovávať dieťa je ťažké a môj stav to ešte sťažuje, no aj tak sa nevzdávam a darí sa nám skvele! Som veľmi často vyčerpaná a Alison je už v šiestich mesiacoch takmer taká veľká ako ja. Vlastne už váži tretinu z toho čo ja. Je pre mňa stále ťažšie ju prenášať z miesta na miesto, no Emad mi vo všetkom pomáha. Hovorí, že si vždy nájdem spôsob, ako si s niečím poradiť. Teraz sme už manželia a som strašne šťastná, že sme sa spoznali. Napriek všetkému mám rodinu a stále sa musím štípať, aby som verila, že to nie je iba sen. Je to nádherné a ďakujem, že mi nebolo odobraté právo na lásku, ale ani to, aby som sa stala mamou.
Zdroj a obrázky: thatslife.com.au
