Láska na prvý pohľad
Ľúbostný príbeh Boba a Glórie Farley začal pred viac ako štyrmi desaťročiami. Bob tvrdí, že hneď ako Glóriu uvidel, bol si istý, že ona je tá pravá a chcel sa s ňou oženiť. Krátko po zoznámení však musel odísť bojovať do Vietnamu. Najbližších trinásť mesiacov udržiavali a rozvíjali svoju lásku iba prostredníctvom ľúbostných listov. A tu sa skutočne zamilovala aj ona. Písal tak krásne a z jeho slov cítila i to nevypovedané. Na konci každého listu boli iniciály PMMN (Prosím, miluj ma navždy.). Počas celých tých dlhých mesiacov myslel Bob iba na ňu a na deň, keď sa znova vráti späť do reality. Bol rozhodnutý stráviť s ňou zvyšok života. Vo veku 21 rokov sa s touto ženou skutočne oženil a mali spolu dve krásne deti.
Odcudzenie
Svadbou sa však tento príbeh nekončí. Práve naopak…
„Mali sme dobré manželstvo, ale boli sme až príliš nezávislí. Začali sme sa jeden druhému vzďaľovať,“ vysvetľuje Glória. „Myslím, že sme sa dostali do stavu, ako mnohí iní manželia. Kráčali sme popri sebe, no prestávali sme mať navzájom niečo spoločné.“
Všetko sa ale malo zmeniť. Mala prísť druhá šanca, varovanie, facka, ktorá im ukázala, že láska je to najcennejšie na svete a oni ju chcú nechať len tak odísť.
Jedného dňa sa stala vážna dopravná nehoda a Bob bol jej účastníkom. Dolámal si všetky rebrá, mal poranené pľúca, dokonca i srdce. Bol v kóme 32 dní. Glória, hoci roky pracovala ako sestrička na traumatológií, bola vydesená a zronená. „Vedela som, že má ten typ zranenia, na ktorý väčšina pacientov umiera.“ Nakoniec sa jej muž prebral, ale ani to nemal byť definitívny koniec ich skúšky. Po prebudení nepoznal svoju ženu, ba ani dcéry. „Schmatol ma za ruku a povedal: „Si moja obľúbená sestrička, pretože si jediná, kto ma tu bozkáva,“ spomína Glória. „Uvedomila som si, že on naozaj neviem, kto som.“
Triumf lásky
„Bol som slepý,“ hovorí Bob. „Sedel som na invalidnom vozíku, potreboval som plienky, neustále som slintal. Musel som sa učiť všetko odznova.“
Trvalo takmer desať rokov, kým sa Bob ako-tak zotavil. Glória priznáva, že sa často cítila sama a mala strach, no nikdy ju nenapadlo, aby sa prestala o svojho manžela starať. „Verila som Bobovi. Toto mala byť tá cesta, ktorou sme konečne kráčali spolu a pozerali tým istým smerom. Už sme neboli sebestační a nezávislí. Jeden druhého sme potrebovali. Keď som si vzala Boba, tak nemal toho veľa, ale mal srdce,“ dodáva Glória. „A táto časť tam stále bola. Nič nebolo stratené, srdcia nám nikto nevzal. Jeho srdce bilo. On tvrdo bojoval, aby sa stal opäť tým starostlivým manželom a nemusel sa spoliehať iba na mňa. Ja som ale všetko robila s láskou.“
„Bola to práve tá strašná nehoda, ktorá nás dala dokopy. Boli sme oveľa viac rodinou ako kedykoľvek pred tým. Chodili sme táboriť a na výlety, venovali sme sa dobrovoľnej činnosti v škole a Bob sa chcel všetkého zúčastniť.“ Glória vedela, že pokiaľ bude mať jej manžel plány a bude bojovať, tak sa vylieči. A on sa z toho naozaj dostal. Láska zvíťazila, triumfovala, znovu ich doviedla na tú správnu cestu a dala im druhú šancu, ktorú si už nenechali vziať.
Zdroj a obrázok: huffingtonpost.com
